Naštvaná ako strážny pes idem omrknúť kúpeľňu, či sa náhodoou nezmenila, umyjem tesáky, navlečiem si skafander na spanie (pre istotu, nepotrebujem zamrznúť) a šups ho pod perinu, do krajiny snov, kde je všetko možné.
Neverím tomu, že som jediná, komu sa toto stáva. A že sa mi to stáva už dokonca pravidlom, nejdem radšej ani rozoberať. Unavení po celom dni si ľahnete do postele, na ktorú ste čakali celý deň a v tom slečny Múzy zaklopú na vaše okno. Nechce sa vám postaviť z vyhriatej postele, tak sa radšej tvárite, že už spíte. No v kútiku duše si vravíte, "prosím, prídite zajtra". Ony sa nedajú. Taj vás kopnú rovno do zadnej časti tela. A v tom sa to začne - chcete spievať, tancovať, písať, komponovať, kresliť, hrať na klavíri alebo ja neviem, ktorej múze ste padli do oka aj s topánkami. Že ste predsa len radi, že na vás nezabudli a prišli na návštevu? Ale, prosím vás, vysvetlí mi niekto, prečo v poslednú dobu vždy takto v neskorých nočných hodinách?!
Už -už sa dostávam do hladiny Alfa, keď v tom ma "madam" Kalliope kopne! Srdce sa mi v sekunde rozbúši, hlava začne pravoať na plné obrátky a myšlienky môžem sypať jednu za druhou. Mám v sebe milióny slov, metafor, viet, básní, príbehov, tých správnych slovných spojení! No chýbajú mi dve najpodstatnejšie veci - pero a papier. Na jednej strane je pravda, že som už tak rozospatá, že sa mi ani pohnúť nechce, no na druhej zas, tie myšlienky zakaždým stoja naozvaj za veľa. Asi si naozaj budem musieť zaobstarať notes a verné pero, kotré so mnou budú nocovať noc čo noc na nočnom stolíku. Sľubujem! Ale až keď si zoženiem nočný stolík :)